Významné osobnosti

Botto Julius

(* 25. 7. 1848 Rozložná, okr. Rožňava, Slovensko – + 29. 9. 1926 Revúca, Slovensko)

Advokát, pedagóg, historik, prekladateľ, verejný a kultúrny činiteľ, funkcionár evanjelickej cirkvi, významný predstaviteľ národného a kultúrneho diania na Gemeri.

Po absolvovaní gymnaziálneho štúdia v Rimavskej Sobote, Levoči a Spišskej Novej Vsi sa v školskom roku 1866/67 zapísal na štúdium teológie na prešovskom evanjelickom kolégiu. Počas trojročného štúdia v rokoch 1866 – 1869 bol aktívnym členom študentskej samovzdelávacej Slovenskej spoločnosti. V poslednom roku členstva vykonával prácu tajomníka a zapisovateľa. Počas štúdia v Prešove a členstva v Slovenskej spoločnosti prichádzal do styku aj s budúcimi právnikmi. Po ukončení teologického kurzu v roku 1869 prijal pozvanie na miesto pomocného učiteľa na slovenskom evanjelickom gymnáziu v Revúcej. V školskom roku 1871/72 sa vrátil do Prešova a zapísal na štúdium práva do prvého ročníka najprv ako riadny, v druhom polroku ako súkromný študent. Ako študent kolegiálneho právnického kurzu bol členom študentského samovzdelávacieho krúžku Kolo. Štúdium práva ukončil štátnou teoretickou sudcovskou skúškou 27. októbra 1873. Medzitým v školskom roku 1869/70 a v rokoch 1871 – 1874 pôsobil ako výpomocný profesor na prvom Slovenskom patronátnom ev. a. v. gymnáziu vo Veľkej Revúcej. Počas prvého obdobia pôsobenia na gymnáziu vyučoval nemecký a maďarský jazyk, dejepis a zemepis. Viedol aj hudobný krúžok. V školskom roku 1870/71 sa stal správcom revúckeho novozaloženého dievčenského výchovno-vzdelávacieho ústavu, kde vyučoval aj nemecký jazyk a zemepis. V rokoch 1872 – 1874 sa opätovne stal členom profesorského zboru revúckeho gymnázia, pričom vyučoval aj na dievčenskom ústave. Po zrušení gymnázia sa neúspešne uchádzal o miesto dočasného notára v Ratkovej. Po dosadení promaďarsky orientovaného Gustáva Hermana na miesto notára sa rozhodol pre právnické povolanie. V roku 1876 absolvoval advokátske skúšky v Pešti a následne si otvoril samostatnú advokátsku kanceláriu v Revúcej. V rokoch 1874 – 1919 pôsobil v Revúcej ako advokát, nasledujúce tri roky bol profesorom obnoveného revúckeho gymnázia a jeho dočasný správca. V rokoch 1922 – 1924 súbežne vykonával prax verejného notára a pôsobil ako externý profesor.

Popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života na Gemeri, funkcionár Slovenskej národnej strany, člen jej ústredného výboru a dôverník pre Gemerskú župu. Iniciátor založenia Nakladateľského spolku v Revúcej na vydávanie učebníc. Spolupracovník a funkcionár Matice slovenskej, jeden zo zakladajúcich členov a funkcionárov Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Funkcionár evanjelickej cirkvi.

Vedecky a publikačne činný. Autor odborných monografií, historických a literárno-historických štúdií a článkov. Vo svojej vedeckovýskumnej práci sa zameriaval na problematiku slovenskej histórie, najmä na prezentáciu obhajoby svojbytného národného vývinu a historickú argumentáciu na podporu národných práv Slovákov. Historiografii sa venoval od polovice 80. rokov 19. storočia. Tvorca národnej koncepcie slovenských dejín. Vychádzal z kresťanského chápania vývinu spoločnosti a jej dejín. Jeho historické a historicko-publicistické práce vyjadrovali podporu slovenskému národnému hnutiu a národnooslobodzovaciemu zápasu. Boli zamerané proti tendenčnej maďarskej historiografii a publicistike o historickej genéze a postavení Slovákov v Uhorsku. Ako cirkevný historik sa do povedomia svojho pôsobiska i slovenskej historickej obce zapísal prácou Príspevok k dejinám cirkve evanjelickej a. v. veľkorevúckej(1899). Najvýznamnejšie práce: Slováci. Vývin ich národného povedomia (Martin 1906, 1. zväzok; Martin 1910, 2. zväzok), Krátka história Slovákov (Martin 1914), Dejiny Matice slovenskej 1863 – 1875 (Martin 1923), Obrazy z dávnej minulosti Slovákov – Rastislav, Svätopluk a Metod (Rimavská Sobota 1925), ako aj životopisy významných osobností slovenskej národnej kultúry: Michal Miloslav Hodža (Martin 1911), Jonáš Záborský (Martin 1912), Ján Francisci (Rimavská Sobota 1922), Životopis Štefana Marka Daxnera (Rimavská Sobota 1922). Nemenej zaujímavé sú Bottove príspevky o Matejovi Belovi, Danielovi Krmanovi, Samuelovi Tomášikovi, state o husitoch i bratríkoch na Gemeri, o uhorských stavovských povstaniach, revolúcií v rokoch 1848/49 a pod. Výsledky vlastivedného výskumu Gemera publikoval v periodikách ako Slovenské pohľady a Cirkevné listy, Dom a škola, Gemer – Malohont, na stránkach Národných novín a Sborníka Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1898 – 1900) a kalendárov. Jeho prekladateľské úsilie z maďarského, nemeckého a ruského jazyka našlo svoje miesto na stránkach Slovenských pohľadov. V rokoch 1914 – 1918 súdne stíhaný za publikovanie monografie Krátka história Slovákov, celý náklad bol nariadením vlády zhabaný.

Caban Izák

(* 25. 7. 1848 Rozložná, okr. Rožňava, Slovensko – + 29. 9. 1926 Revúca, Slovensko)

Advokát, pedagóg, historik, prekladateľ, verejný a kultúrny činiteľ, funkcionár evanjelickej cirkvi, významný predstaviteľ národného a kultúrneho diania na Gemeri.

Po absolvovaní gymnaziálneho štúdia v Rimavskej Sobote, Levoči a Spišskej Novej Vsi sa v školskom roku 1866/67 zapísal na štúdium teológie na prešovskom evanjelickom kolégiu. Počas trojročného štúdia v rokoch 1866 – 1869 bol aktívnym členom študentskej samovzdelávacej Slovenskej spoločnosti. V poslednom roku členstva vykonával prácu tajomníka a zapisovateľa. Počas štúdia v Prešove a členstva v Slovenskej spoločnosti prichádzal do styku aj s budúcimi právnikmi. Po ukončení teologického kurzu v roku 1869 prijal pozvanie na miesto pomocného učiteľa na slovenskom evanjelickom gymnáziu v Revúcej. V školskom roku 1871/72 sa vrátil do Prešova a zapísal na štúdium práva do prvého ročníka najprv ako riadny, v druhom polroku ako súkromný študent. Ako študent kolegiálneho právnického kurzu bol členom študentského samovzdelávacieho krúžku Kolo. Štúdium práva ukončil štátnou teoretickou sudcovskou skúškou 27. októbra 1873. Medzitým v školskom roku 1869/70 a v rokoch 1871 – 1874 pôsobil ako výpomocný profesor na prvom Slovenskom patronátnom ev. a. v. gymnáziu vo Veľkej Revúcej. Počas prvého obdobia pôsobenia na gymnáziu vyučoval nemecký a maďarský jazyk, dejepis a zemepis. Viedol aj hudobný krúžok. V školskom roku 1870/71 sa stal správcom revúckeho novozaloženého dievčenského výchovno-vzdelávacieho ústavu, kde vyučoval aj nemecký jazyk a zemepis. V rokoch 1872 – 1874 sa opätovne stal členom profesorského zboru revúckeho gymnázia, pričom vyučoval aj na dievčenskom ústave. Po zrušení gymnázia sa neúspešne uchádzal o miesto dočasného notára v Ratkovej. Po dosadení promaďarsky orientovaného Gustáva Hermana na miesto notára sa rozhodol pre právnické povolanie. V roku 1876 absolvoval advokátske skúšky v Pešti a následne si otvoril samostatnú advokátsku kanceláriu v Revúcej. V rokoch 1874 – 1919 pôsobil v Revúcej ako advokát, nasledujúce tri roky bol profesorom obnoveného revúckeho gymnázia a jeho dočasný správca. V rokoch 1922 – 1924 súbežne vykonával prax verejného notára a pôsobil ako externý profesor.

Popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života na Gemeri, funkcionár Slovenskej národnej strany, člen jej ústredného výboru a dôverník pre Gemerskú župu. Iniciátor založenia Nakladateľského spolku v Revúcej na vydávanie učebníc. Spolupracovník a funkcionár Matice slovenskej, jeden zo zakladajúcich členov a funkcionárov Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Funkcionár evanjelickej cirkvi.

Vedecky a publikačne činný. Autor odborných monografií, historických a literárno-historických štúdií a článkov. Vo svojej vedeckovýskumnej práci sa zameriaval na problematiku slovenskej histórie, najmä na prezentáciu obhajoby svojbytného národného vývinu a historickú argumentáciu na podporu národných práv Slovákov. Historiografii sa venoval od polovice 80. rokov 19. storočia. Tvorca národnej koncepcie slovenských dejín. Vychádzal z kresťanského chápania vývinu spoločnosti a jej dejín. Jeho historické a historicko-publicistické práce vyjadrovali podporu slovenskému národnému hnutiu a národnooslobodzovaciemu zápasu. Boli zamerané proti tendenčnej maďarskej historiografii a publicistike o historickej genéze a postavení Slovákov v Uhorsku. Ako cirkevný historik sa do povedomia svojho pôsobiska i slovenskej historickej obce zapísal prácou Príspevok k dejinám cirkve evanjelickej a. v. veľkorevúckej(1899). Najvýznamnejšie práce: Slováci. Vývin ich národného povedomia (Martin 1906, 1. zväzok; Martin 1910, 2. zväzok), Krátka história Slovákov (Martin 1914), Dejiny Matice slovenskej 1863 – 1875 (Martin 1923), Obrazy z dávnej minulosti Slovákov – Rastislav, Svätopluk a Metod (Rimavská Sobota 1925), ako aj životopisy významných osobností slovenskej národnej kultúry: Michal Miloslav Hodža (Martin 1911), Jonáš Záborský (Martin 1912), Ján Francisci (Rimavská Sobota 1922), Životopis Štefana Marka Daxnera (Rimavská Sobota 1922). Nemenej zaujímavé sú Bottove príspevky o Matejovi Belovi, Danielovi Krmanovi, Samuelovi Tomášikovi, state o husitoch i bratríkoch na Gemeri, o uhorských stavovských povstaniach, revolúcií v rokoch 1848/49 a pod. Výsledky vlastivedného výskumu Gemera publikoval v periodikách ako Slovenské pohľady a Cirkevné listy, Dom a škola, Gemer – Malohont, na stránkach Národných novín a Sborníka Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1898 – 1900) a kalendárov. Jeho prekladateľské úsilie z maďarského, nemeckého a ruského jazyka našlo svoje miesto na stránkach Slovenských pohľadov. V rokoch 1914 – 1918 súdne stíhaný za publikovanie monografie Krátka história Slovákov, celý náklad bol nariadením vlády zhabaný.

Csupka Andrej

(* 14. 12. 1796 Rankovce, Slovensko – + 9. 7. 1851 Prešov, Slovensko).

Advokát, pedagóg. Profesor kolegiálneho právnického kurzu.

Stredoškolské vzdelanie získal na prešovskom evanjelickom kolégiu. Počas štúdia navštevoval kolegiálny filozofický a teologický kurz. Absolvoval právnickú akadémiu v Sárospataku.

V rokoch 1822 – 1851 pôsobil ako riadny profesor práva na právnickom kurze prešovského evanjelického kolégia. Prednášal občianske súkromné právo, trestné právo, banské právo, obchodné a zmenkové právo, cirkevné právo a politiku. Aktívny vo verejnom a spoločenskom živote Prešova. Stal sa vyhľadávaným prešovským advokátom. Člen mestského zastupiteľstva slobodného kráľovského mesta Prešov.

Autor latinskej príležitostnej oslavnej reči Occasione, quailustrissimo dno Joann Péchy... (b. m. 1823).

Deák Ján

(* 11. 1. 1883 Gemer, Slovensko – + 1961 Marcali, Maďarsko).

Profesor, náboženský spisovateľ, publicista. Profesor kolegiálnej teologickej akadémie.

Absolvent prešovskej kolegiálnej teologickej akadémie. V štúdiu pokračoval na univerzite v Pécsi. Doktor filozofie – PhDr. (1913/14).

V rokoch 1907 – 1918 mimoriadny profesor teologických vied, neskôr diplomovaný riadny profesor odborne zameraný na výklad Starého zákona a Nového zákona na kolegiálnej teologickej akadémii v Prešove. Aktívny vo verejnom, kultúrno-spoločenskom a cirkevnom živote Prešova. Funkcionár kolégia. Archivár kolégia i Šarišského seniorátu, knihovník prešovského Széchenyiho krúžku. Čestný člen Maďarskej spoločnosti v Halle.

Publikačne činný. Autor prác: Az állami felügyelet a protestáns felsőbb oktatásban 1711 – 1791 (Prešov 1909), A valláserkölcsi individualismus kifejlődése az ótestamentomban (Prešov 1909), Die Gottesliebe in den alten semitischen Religionen (Prešov 1913), A deuteronomium kérdésének mai allása (Debrecín 1926). Publikoval v regionálnej tlači i odborných časopisoch – Rozsnyói Hiradó, Eperjesi Lapok, Evangelikus Őrálló.

Fekete Július

(* 26. 7. 1840 Stuľany, Slovensko – + 1919 Budapešť, Maďarsko).

Právnik, učiteľ, priekopník uhorskej kriminalistiky. Profesor kolegiálneho právnického kurzu.

Absolvent prešovského kolegiálneho právnického kurzu a právnickej fakulty univerzity v Pešti. Získané poznatky si rozšíril počas študijnej cesty v Paríži a Londýne. Doktor práv – JUDr. (1875).

Profesor rakúskeho práva, zmenkového práva, banského práva, správneho práva a politiky na prešovskom kolegiálnom právnickom kurze v rokoch 1869 – 1876. Zaoberal sa príčinami vzniku trestných činov a kriminalitou mládeže.

Autor návrhov na reformu trestného poriadku a odborných monografických prác Az iszákosság és annak befolyása a társadalom életrend-jére és az ellene való védelem irányelvei (Budapešť 1891), A dologház és lákoi (Budapešť 1891), Az elhagyott gyermekek és a bűntettesek gondozása (Budapešť 1893), A magánelzárás (Budapešť 1903), A munkásság helyzete (Budapešť 1908).

Felber Stanislav

(* 7. 5. 1905 Praha, Česká republika – + 27. 10. 1956 Bratislava, Slovensko).

Filozof, prekladateľ, stredoškolský profesor, vedecký pracovník. Profesor prešovského kolegiálneho gymnázia a učiteľského ústavu.

Po ukončení ľudovej školy navštevoval v rokoch 1911 – 1916 gymnázium v Prahe. Vysokoškolské vzdelanie získal na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe v študijnom odbore matematika a fyzika. Po absolvovaní rigoróznej skúšky v roku 1929 Doktor prírodných vied – RNDr.

V rokoch 1929 – 1930 pôsobil ako stredoškolský profesor na reálnom gymnáziu v Tábore. Po odchode na Slovensko pôsobil v rokoch 1930 – 1945 ako profesor prešovského kolegiálneho gymnázia. Vyučoval matematiku, fyziku a fyzikálne cvičenia. Správca fyzikálnej, neskôr aj geometrickej zbierky. V školskom roku 1934/35 viedol kurz esperanta pre gymnazistov. V školskom roku 1944/45 výpomocný profesor na prešovskom I. štátnom gymnáziu. V rokoch 1939 – 1946 na prešovskom učiteľskom ústave: školskom roku 1939/40 profesor fyziky a matematiky na štátnom koedukačnom učiteľskom ústave; v rokoch 1940 – 1944 profesor matematiky, fyziky, chémie a nemeckého jazyka na slovenskej učiteľskej akadémii, kde sa venoval mimoškolskej činnosti budúcich učiteľov – viedol prírodovedný a šachový krúžok, bol čestný predseda sebavzdelávacieho krúžku. V rokoch 1944 – 1946 profesor matematiky a fyziky na štátnom učiteľskom ústave. Predseda Socialistického sväzu mládeže. V rokoch 1944 – 1946 vypomáhal aj na I.a II. štátnom gymnáziu. V januári.1946 bol preložený na Štátne cvičné gymnázium v Bratislave. Už od roku 1945 pôsobil ako vedúci Filozofického ústavu SAVU. V roku 1953 sa stal vedeckým pracovníkom Filozofického ústavu SAV v Bratislave.

V období Slovenského národného povstania v roku 1944 bol vládnymi činiteľmi prepustený zo školstva. Na učiteľskom ústave sa zapájal do ilegálnej činnosti smerujúcej k novému zriadeniu v Československu. Popri pedagogickej a publikačnej činnosti sa angažoval vo verejnopolitickej práci, najmä v kultúrno-osvetovej a ideovej oblasti. Jeden z prvých pracovníkov revolučných orgánov ľudovej moci v Prešove a okolí. Písal články do miestnej tlače, organizoval, prednášal.

Vedecky a publikačne činný. Záujem o matematiku a fyziku rozšíril o problematiku vývoja prírodných vied, ale najmä o filozofiu, biológiu a psychológiu. Prvýkrát publikoval výsledky svojej vedeckej práce v Sborníku prác profesorov evanjelického kolegiálneho slovenského gymnázia v Prešove 1940 (Prešov 1940). Štúdia Základy matematiky (s. 173-186) bola neskôr dopracovaná a publikovaná v monografickej podobe. V 40. rokoch 20. storočia uverejnil výsledky vedeckej práce vo Filozofickom zborníku Matice slovenskej. Jeho štúdie sa odlišovali od ideového zamerania zborníka. Jeho prvé príspevky obsahovo zamerané na teoretické a metodologické problémy prírodných vied boli písané pod vplyvom novopozitivizmu viedenského krúžku. Prezentoval v nich snahu o vedeckú objektívnosť a exaktnosť. Postupne prešiel k vedeckej teórii marxizmu-leninizmu. Stal sa jedným z jej priekopníkov na Slovensku. Po roku 1945 rozšíril svoje vedecké bádanie o vybrané problémy gnozeológie, logiky, vedeckého ateizmu a dejín filozofie. Zameral sa na skúmanie reálneho sveta a jeho poznávanie. V jeho výskume dominovalo skúmanie vzťahov medzi vedomím, podvedomím a nevedomím z psychologického aspektu. Dokazoval vedeckosť dialekticko-materialistickej koncepcie vývoja prírody a spoločnosti. Rozpracoval problematiku vzťahu všeobecnej materialistickej dialektickej metódy a špecifických vedných disciplín s dôrazom na matematiku. Publikačne sa zameral na otázky filozofického základu a filozofie matematiky, vývoj matematickej terminológie, matematické školy v historickom kontexte, dejiny filozofie – najmä prešovskú filozofickú školu v 17. storočí a jej predstaviteľovi Jánovi Bayerovi. Taktiež sa zaujímal o pôvod a funkciu náboženstva. V štúdiách a článkoch konfrontoval výsledky prírodných vied s náboženskými dogmami. Autor monografických prác: Vedomie a podvedomie (Bratislava 1938), Ján Bayer, slovenský baconista 17. storočia (Bratislava 1953), Ako sa človek naučil myslieť a hovoriť (Martin 1954), O vedeckom predvídaní a náboženských proroctvách (Bratislava 1957), O nebi a zemi (Bratislava 1958), Veda a náboženstvo (Bratislava 1958), Filozofia matematiky (Bratislava 1958). Publikoval v zborníkoch i odborných časopisoch. Autor štúdií: Symbolická logika (1942), Metafyzika a prírodné vedy (1943), Existencia (1944), Reálny svet a jeho poznávanie (1946), Použitie a správnosť matematických vied (1947 – 1948), Logika a skutočnosť (1947 – 1948), Vedecké zákony (1953), Klérofašistická ideológia a prírodné vedy (1955), Podstata matematiky (1956), Pojem vývinu (1956), Základné matematické pojmy (1957), Filozofické myslenie prešovskej školy (1957). Prekladateľ z angličtiny. V rokoch 1935 – 1952 sám, alebo s manželkou preložil diela z anglickej a americkej literatúry (Ch. Dickens, W. Scott, T. Bell, H. V. Longfellow...). Ako prvý preložil do slovenčiny Engelsovu Dialektiku prírody.

Frenyó Ľudovít

(* 20. 6. 1872 Rákoš, Slovensko – + 21. 1. 1944 Prešov, Slovensko).

Stredoškolský profesor, historik, publicista, prekladateľ. Profesor kolegiálnej teologickej akadémie a kolegiálneho vyššieho gymnázia.

Základné vzdelanie získal na ľudovej škole, stredoškolské na gymnáziu v Brezne a lýceu v Kežmarku. Absolvent prešovskej kolegiálnej teologickej akadémie v roku 1896. Filozofiu a teológiu študoval na univerzite v Greifswalde v rokoch 1896 – 1897.

V rokoch 1897 – 1898 súkromný profesor na prešovskej kolegiálnej teologickej akadémii. V rokoch 1898 – 1934 profesor na prešovskom kolegiálnom gymnáziu. Do roku 1918 vyučoval krasopis, maďarský jazyk, nemecký jazyk a náboženstvo. Správca kolegiálnej knižnice. Predseda študentských spolkov (Maďarská spoločnosť; hudobný, spevácky a turistický spolok). Funkcionár kolégia, cirkevný funkcionár, archivár Šarišského seniorátu. Aktívny v kultúrno-spoločenskom živote mesta, najmä v prešovskom Széchenyiho kruhu.

Venoval sa cirkevnej spisbe i historickej regionálnej problematike. Autor prác: A középiskolai ifjúság istentiszteletei és lelkigondozása(Orosháza 1899), Herfurth József ifjúkora (Prešov 1907), Adalékok a szlovenszkói evangélikusok liturgijának történetéhez (Rožňava 1937), Bilder aus traurigen Zeiten ((Spišské Podhradie 1937). Písal učebnice náboženstva: Kereszténység megalapításának története(Prešov 1912) v slovenskom preklade ako Dejiny založenia kresťanstva alebo Úvod do Starého a Nového zákona pre vyššie triedy stredných škôl (Liptovský Mikuláš 1920, 1943), A megváltó eljövetelének előkészitése és Ószövetség (Prešov 1914). Populárno-vedecké úvahy regionálneho charakteru boli zamerané na dejiny Šariša, Spiša i Gemera a publikované v miestnej tlači: Uj Világ, Rozsnyói Hiradó, Eperjesi Lapok, Šariš. Autor krátkych historických próz z obdobia protihabsburských povstaní uhorskej šľachty, dejín Muránskeho hradu: Murányvár fénykora (1900), Murányvár hanyatlása (1902), ale aj biografických profilov prvého rektora prešovského kolégia Samuela Pomariusa: Pomarius S. naplója. Eperjes deformátiojáről 1673-ból (1936), prešovského lekárnika a richtára Jána Webera: Weber János élete forrásai (1933), prvého historiografa dejín školstva na Slovensku Jána Rezika: Rezik János követsége (1931), prešovského kňaza a mučeníka Mateja Bahila, kolegiálnych profesorov Jozefa Herfurta a Armina Husza. Autor štúdie Prečo nepovolali Prešovčania Jána Amosa Komenského za rektora Kolégia? (1940). Publikoval tiež v odborných periodikách ako Protestáns Szemle, Evangelikus Családi Lap, Evangelikus Egyház és Iskola, Ethnographia, Magyar Szó, Evangelikus Őralló, Turistaság és Alpinizmus a Szövétnek, Ifjú évek, Luther-Naptár, Evangelischer Glaubensbote für die Zips, Keresztényi Naptár, Magyar Figyelő, Protestáns Egyházi és Iskolai Lap.

 

Glós Karol

(* 26. 11. 1821 Jelšava, Slovensko – + 7. 10. 1907 Miškolc, Maďarsko).

Právnik, národohospodár, pedagóg. Profesor a dekan prešovskej kolegiálnej právnickej akadémie.

Absolvent gymnázia v Miškolci a právnickej fakulty budapeštianskej univerzity. Odborník v oblasti štátnej vedy.

V rokoch 1861 – 1864 pôsobil ako kolegiálny profesor práva. Po roku 1864 pracoval ako advokát. V rokoch 1881– 1897 opätovne prednášal na prešovskej kolegiálnej právnickej akadémii ako verejný riadny profesor politiky, finančníctva, uhorských finančných zákonov, dejín štátu a práva. Funkcionár kolégia. Bol dekanom právnickej akadémie v školskom roku 1882/83, 1884/85, 1885/86. Po roku 1897 žil v Miškolci.

Publikoval v odborných časopisoch, orientoval sa na právnickú problematiku.

 

Gömöry Ján

(* 12. 5. 1869 Nyíregyháza, Maďarsko – + 7. 5. 1966 Budapešť, Maďarsko).

Stredoškolský profesor, regionálny historik, verejný činiteľ, spolkový funkcionár. Profesor a riaditeľ kolegiálneho vyššieho gymnázia.

Po ukončení ľudovej školy pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Nyíregyháze. Absolvent kolegiálnej teologickej akadémie v Prešove v rokoch 1889 – 1893. Filozofiu a teológiu študoval na univerzite v Greifswalde, dejiny a zemepis na univerzite v Kluži a Budapešti.

V rokoch 1897 – 1927 profesor na prešovskom kolégialnom gymnáziu. Do roku 1918 vyučoval najmä dejepis, zemepis a maďarčinu. Funkcionár kolégia (zapisovateľ spoločných učiteľských porád, správca kolegiálnej knižnice, knihovník). V rokoch 1902 – 1926 riaditeľ gymnázia, 1918 – 1919 riaditeľa kolégia.

Aktívne činný v spoločenskej kultúrno-výchovnej a organizátorskej práci v školskej a cirkevnej sfére. Organizátor kultúrnych podujatí maďarského obyvateľstva na Slovensku. Pred rokom 1918 stúpenec vládnucej uhorskej politickej línie.

Autor monografických prác a štúdií, najmä s historickou problematikou, ako napr. dejín kolegiálneho gymnázia a jeho novej budovy A tiszai ág. hitv. ev. egyházkerület eperjesi Collegiuma főgymnásiumának új épülete (Prešov 1912), stručných dejín prešovského kolégia Az eperjesi ev. kollégium rövid története. 1531 – 1931 (Prešov 1933), ako aj Kde odpočívajú obete Karaffovej krvavej jatky?(Prešov 1930), Tapoly-Lucskai és Kükemezei Bánó Miklós ifjusága. *1818 dec. 17 - + 1877 febr. 10. Mozaikok Sáros multjábol (okolo 1929), Diák fegyelmi ügyek a XVIII. században és a XIX. század elején (1933). Editor prác: REZIK, Ján: Prešovská jatka z roku 1687(Liptovský Mikuláš 1931), REZIK, Ján: Az 1687 évben felállított eperjesi vérpad, vagy az eperjesi vérfürdő (Liptovský Mikuláš 1931),Hegyország hangja (Bratislava 1934). Pracoval na súpise prírodných krás a historických pamiatok regiónu Šariša. Dejinám Prešova venoval príspevok Eperjes. Eperjes magyarsága és keletkezése (almanach Tátra 1938). Autor memoárov Emlékeim egy letünt világról(Budapešť 1964) zachytávajúcich spoločenský a kultúrny život Prešova a Košíc na začiatku 20. storočia. Prispieval do maďarských, neskôr aj slovenských periodík: Evangelikus Egyházi és Iskolai Lap, Evangelikus naptár, Evangelikus Őrálló, Eperjesi Lapok, Protestáns Szemle, Uj Világ, Šariš, Cirkevné listy.

 

Hörk Jozef

(* 3. 7. 1848 Hnúšťa-Likier, Slovensko – + 16. 2. 1910 Bratislava, Slovensko).

Pedagóg, cirkevný historik, autor odbornej literatúry, publicista. Riaditeľ kolégia, profesor a dekan kolegiálnej teologickej akadémie, profesor kolegiálnej právnickej akadémie, profesor a riaditeľ kolegiálneho učiteľského ústavu, profesor kolegiálneho vyššieho gymnázia.

Základné vzdelanie získal v Lučenci. V štúdiu pokračoval na gymnáziu v Levoči a od roku 1859 v Rimavskej Sobote. Prešovské evanjelické kolegiálne vyššie gymnázium navštevoval v rokoch 1861 – 1865. Absolvent kolegiálneho teologického ústavu v rokoch 1865 – 1868. V roku 1870 získal profesorský diplom v Budapešti. Rok 1877 strávil na študijnom pobyte na univerzite v Berlíne, navštívil univerzity v Lipsku, Halle, Jene a Wroclawe.

Po ukončení štúdia pôsobil ako vychovávateľ v Strede nad Bodrogom, 1869 profesor gymnázia, 1870 učiteľskej akadémie v Lučenci. Od roku 1873 farár vo Vyšnej Pokoradzi. V rokoch 1876 – 1897 profesor prešovského kolégia. Postupne pôsobil na všetkých štyroch kolegiálnych ústavoch. Od roku 1876 profesor praktickej teológie, náuky o výchove a dejín náboženstva na prešovskom teologickom ústave. Dekan teologickej akadémie v rokoch 1886 – 1893. Od roku 1879 profesor cirkevného práva na kolegiálnej právnickej akadémii. V rokoch 1887 – 1890 prednášal náuku o výchove na kolegiálnom učiteľskom ústave, súčasne pôsobil ako jeho riaditeľ. V školskom roku 1879/80 a v rokoch 1887 – 1896 učiteľ náboženstva na kolegiálnom vyššom gymnáziu. Riaditeľ kolégia v školských rokoch 1884/85 – 1886/87, 1893/94 – 1895/96. Od roku 1896 riadny profesor cirkevných dejín a cirkevného práva na bratislavskej teologickej akadémii.

Verejne a spoločensky aktívny. Funkcionár kolégia. Aktívny funkcionár vedeckých, spoločenských, cirkevných, školských a kultúrnych spolkov i združení.

Publikačne činný. Autor vyše 20 knižných prác, 400 štúdií a článkov v odborných a vedeckých časopisoch, v ktorých dominovala cirkevná problematika. Známe sú jeho práce: A hű lelkipásztor jelleme (Budapešť 1880), Katechetika vagyis vallástanitstán (Budapešť 1880), Liturgika vagyis az isteni tisztelet elmélete (Prešov 1882), A művészet befolyása a társas életre (Prešov 1883), Goethe vallásos világnézette (Prešov 1884), A sáros-zempléni ev. esperesség története (Košice 1885), Emléklap az eperjesi ev. templom és az eperjesi ev. ker Collegium visszaszerzésének 100 éves örömünnepálye alkalmából (Košice 1885), A nöröl és a nö hármas hivatásáról(Košice 1886), Emlékünnepély melyet Dr. Vandrák András, Otrokocsi Végh Dániel és Tillisch János volt coll. tanárok emlékezetére ült az eperjesi ev. ker. collegium. Eperjesen 1886. Junius 6-kán (Prešov 1886), Vallástanitási tanterv az elemi iskolák részöre (Košice 1886), Az ev. Tiszai kerület püspőkei. Superintendensek (Košice 1888), A hős Ketzer András ev. vértanu családja (Budapešť 1890),Az egységes középiskola (Budapešť 1892), A nagysárosi vár ura (Budapešť 1893), Kossuth Lajos Eperjesen (Prešov 1894), Herfurth Józef emlékezete. * 1820. nov. 13-án, † 1895. nov. 27-én (Prešov 1895), Farkasok a juhok között (Budapešť 1896), A jozefinizmus hatása az állam és egyház között Magyarországon (Bratislava 1897), Petőfi költészetének vallásos világnézete (Bratislava 1898),Magyar protestáns egyházjog (Bratislava 1902), A műveszet és erkölcs viszonya egymáshoz (Bratislava 1903), Evangelikus homiletika (Bratislava 1907). Vyvrcholením jeho spisby bolo spracovanie dejín prešovského kolégia v trojzväzkovej monografii Az eperjesi ev. ker. Collegium története (Košice 1896, 1897). Prispieval do regionálnych časopisov a do odborných cirkevných a školských časopisov ako Protestans Egyházi és Iskolai Lap, Heti Posta, Házank és Külföld, Üstökös, Nógrád, Losonczi Lapok, Rozsnyói Híradó, Eperjesi Lapok, Vallás és Egyház, Protestáns Pap, Evangelikus lelkészi tár, Sárospataki Lapok, Sárosmegyei Közlöny. Spolupracovník Pallas Nagy Lexikonu.

Jamnický Ján Vladimír

(* 8. 1. 1878 Vavrišovo, okr. Liptovský Mikuláš, Slovensko – + 23. 11. 1967 Bratislava, Slovensko).

Kňaz, vysokoškolský pedagóg a funkcionár, cirkevný činiteľ, náboženský spisovateľ, cirkevný historik, prekladateľ.

Po ukončení gymnázia v Liptovskom Mikuláši študoval v rokoch 1896 – 1900 na prešovskej kolegiálnej teologickej akadémii. Bol členom a funkcionárom kolegiálnych študentských akademických teologických spolkov – teologického vnútromisijného spolku a teologického samovzdelávacieho a svojpomocného spolkuV roku 1900 získal po absolvovaní odbornej kňazskej skúšky kňazský diplom. Hodnosť ThDr. získal na Teologickej fakulte v Paríži.

V rokoch 1900 – 1902 pôsobil ako kaplán dr. Jura Janošku v Liptovskom Mikuláši, od roku 1902 v Partizánskej Ľupči u chorého farára Mórica Philadelphiho, kde sám vykonával všetku duchovno-pastiersku prácu. V roku 1903 ho zvolila cirkevná obec v Jasenovej za kazateľa. V malom oravskom cirkevnom zbore vyvíjal nielen duchovnú činnosť, ale venoval sa aj hospodárskemu pozdvihnutiu slovenských evanjelikov. V roku 1909 bol zvolený za farára, v jemu už dobre známej Partizánskej Ľupči v Liptovskom senioráte. Počas svojho pôsobenia sa prejavil ako znamenitý liturg a kazateľ, hudobný teoretik i praktik sprevádzajúci veriacich pri náboženskom speve hrou na harmónium. Tu korenia zárodky jeho hudobno-skladateľských prác. V rokoch prvej svetovej vojny 1914 – 1918 bol v pôsobisku aj katechétom. Od roku 1919 pôsobil ako profesor teológie na Theologickej vysokej škole ev. a. v. cirkvi na Slovensku v Bratislave. Stal sa prvým systematickým praktickým teológom evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Spolu s Jánom Bakošom, Júliusom Bodnárom, Karolom Lányim, Samuelom Štefanom Osuským a Pavlom Podmaniczkym patril medzi prvých profesorov na tejto prvej slovenskej evanjelickej teologickej vysokej škole. Na akdemickej pôde pôsobil aj po premenovaní vysokej školy v roku 1934 na základe iniciatívy evanjelických kňazov a evanjelických poslancov v zmysle vládneho nariadenia na Československú štátnu teologickú fakultu evanjelickú v Bratislave, stal sa jej prvým dekanom. Vo funkcii dekana pôsobil v rokoch 1934 – 1935. Akademickému prostrediu ostal verný aj v nasledujúcom období keď bola fakulta v dôsledku štátoprávnych zmien v roku 1939 premenovaná na Slovenskú evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave. Bol kvestorom, neskôr, v rokoch 1942 – 1944 dekanom fakulty. Člen odborných skúšobných komisií. V bratislavskom slovenskom cirkevnom zbore vykonával prácu zapisovateľa generálnej cirkvi, bol jeho presbyterom. Zastával post správcu Teologického domova v Bratislave. Na základe zákona č. 112 o vysokých školách z 18. 5. 1950 prevzal fakultu do svojej pôsobnosti štát. Podľa vládneho nariadenia č. 58 zo 14. 7. 1950 o bohosloveckých fakultách nedostali dekréty profesori Samuel Štefan Osuský, Ján Beblavý, Ján Ďurovič, Ján Vladimír Jamnický a Július Janko.

Autor prakticko-teologických kompendií z liturgiky, homiletiky, pastorálky, katechetiky a cirkevného práva, ktoré sa využívali ako učebné texty. Jeho prednášky mali prakticko-teologický charakter. Boli zamerané nielen na teoretické úvahy a pokyny, ale poukazovali na praktický život a zdôrazňovali skutočné pôsobenie evanjelického kňaza. Spracoval a vydal v dvoch vydaniach Liturgické nápevy. Vo svojej spisbe sa venoval homiletickej literatúre a problematike cirkevných právnych problémov slovenských evanjelikov v 16. – 18. storočí. Knižne vydal Evanjelické pohrebné kázne (Liptovský Mikuláš 1927), za ktoré mu bola parížskou protestantskou teologickou fakultou udelená doktorská hodnosť a dve práce týkajúce sa cirkevno-právnej tematiky: Cirkevnoprávne normy Novohradského ev. a. v. kontubernia zo začiatku 17. storočia (Liptovský Mikuláš 1946), Právny zástoj kňazov a svetských údov ev. a. v. cirkvi na Slovensku v 16. – 18. storočí (Liptovský Mikuláš 1946). Publikoval v cirkevných časopisoch a zborníkoch, prispieval do kalendárov. Na stránkach teologického časopisu Viera a veda (ročník 2. – 4., 1931 – 1933), ktorý v rokoch 1930 – 1933 vydávala Theologická vysoká škola ev. a. v. cirkvi na Slovensku v Bratislave publikoval obšírnu vedeckú štúdiu nazvanú Cirkevno-zborová kázeň, vedeckú štúdiu zameranú na Podstatu evanjelických služieb Božích (ročník 4., 1933). Z historicko-dokumentárneho hľadiska je prínosnou jeho odborná úvaha nazvaná Hornouhorské cirkevné články z roku 1595, ktorú publikoval v zborníku venovanom sedemdesiatinám dr. Jána Kvačalu (Bratislava 1933, s. 247-273). V rukopise ostalo niekoľko úvah a štúdií. Jeden z prekladateľov Nového zákona.

Ladiver Eliáš

(* okolo 1633 – + 2. 4. 1686 Prešov, Slovensko).

Filozof, pedagóg, dramatik, básnik. Predstaviteľ prešovskej filozofickej školy. Profesor a rektor prešovského evanjelického kolégia, reformátor školstva.

Absolvent gymnázia v Levoči, Bratislave a Sárospataku, univerzity vo Wittenbergu a Erfurte. V rokoch 1667 – 1672 pôsobil ako profesor VII. triedy – triedy logikov na prešovskom evanjelickom kolégiu. Prednášal filozofiu, polemickú teológiu a logiku. V dôsledku zosilnenia protireformačného hnutia po roku 1673 odišiel do exilu. Po návrate do Prešova v roku 1682 pôsobil ako rektor kolégia.

Aktívne činný vo verejnej, školskej, vedeckej a cirkevnej oblasti.

Predstaviteľ prešovskej filozofickej školy druhej polovice 17. storočia, reprezentant stredovekej peripatetickej filozofie. Odporca Cabanovho atomizmu. Autor učebníc, divadelných hier, školských poriadkov pre školy v Bardejove, Sibiu a Prešove, ako aj početnej spisby z filozofie, teológie, psychológie, rétoriky, logiky, etiky a politiky ako Annotationes in Pneumaticam... (Žilina 1656),Annotationes in Politicam Wendeleri... (Žilina 1657), De coena Domini (Bardejov 1660), Assertio immota ex littera institutionis immobili et testium veritatis concordi testimonio conscripta (Bardejov 1662), De atomis contra Zabanium (Žilina 1667), Eleazar constans (Bardejov 1668), Papinianus tetragonos... (Levoča 1669), Summulae logicae (Žilina 1671), Lilietum montis Georgii...(Levoča 1673), Thus ad aram Deo homini Jesu Christo redemptori orbis, assertori salutis (Sibiu 1678), Controversiarum methaphysicarum disputatio 1, 2, 3 (b. m. 1679, Sibiu 1679, Sibiu 1680), Theses evangelicae dominicae XVI. trinitatis (Levoča 1683), Summa metaphysicae Aristotelicae (Košice 1685).

Lazar Ervín

(* 6. 11. 1905 Spišská Nová Ves, Slovensko – + 5. 10. 1988 Prešov, Slovensko)

Literárny historik, pedagóg, publicista, redaktor, matičiar.

Rodák zo Spišskej Novej Vsi. Po stredoškolskom štúdiu absolvoval v roku 1929 Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor slovenský jazyk – nemecký jazyk, a od roku 1930 pôsobil ako stredoškolský profesor na gymnáziu v Liptovskom Svätom Mikuláši a na Evanjelickom kolegiálnom gymnáziu v Prešove. V období 1954 - 1965 bol pracovníkom múzea v blízkom Sabinove a súčasne prednášal dejiny slovenskej literatúry budúcim učiteľom na Vysokej škole pedagogickej v Prešove (do roku 1959). Ďalšiemu vzdelávaniu učiteľov sa začal venovať od roku 1965 ako metodik Krajského pedagogického ústavu v Prešove. Okrem toho externe prednášal nemeckú literatúru a didaktiku nemeckého jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Za svoju vedecko-pedagogickú činnosť obdržal v r. 1967 titul kandidáta vied a titul docenta v r. 1970. Ďalším ocenením bolo i jeho aktívne členstvo v Literárnovednej spoločnosti a Historickej spoločnosti Slovenskej akadémie vied v Bratislave.

Objektom jeho bádateľského záujmu boli literáti východného Slovenska, napr. Jonáš ZáborskýBelo Klein - TesnoskalskýBohuš Nosák - Nezabudov, ale i Jozef Gregor - Tajovský, literárne dejiny Šariša, kultúrne dejiny Prešova, slovensko - ukrajinské literárne vzťahy i Goetheho Faust.

Popri pedagogickej činnosti sa venoval aj dejinám Evanjelickej cirkvi v Prešove, na čo mal vhodné podmienky ako správca a knihovník cennej rozsiahlej knižnice prešovského ev. a. v. cirkevného zboru. Popri všetkých svojich aktivitách nezabudol ani na Maticu slovenskú, keď bol o. i. podpredsedom miestnej odbočky v Prešove.

Počas pôsobenia na Krajskom pedagogickom ústave v Prešove bol doc. Ervín Lazar autorom a zostavovateľom početných publikácií pre učiteľov v praxi. „Privoňal“ i k redaktorskej práci, keď bol začas redaktorom týždenníka Šariš, ktorý približoval obyvateľom nášho kraja politické, hospodárske a kultúrno-spoločenské dianie. Náš stručný výpočet jeho činorodých aktivít zďaleka nepostihol všetky oblasti jeho pôsobenia, keď počet jeho príspevkov odhadujú bibliografi na skoro dve stovky. A to sme sa ešte nezmienili o jeho prekladateľskej a súdno-tlmočníckej aktivite...

Z úcty k celoživotnému dielu na „národa roli dedičnej“ sa Mesto Prešov, MO a Okresná rada Matice slovenskej v Prešove, Biskupský úrad Evanjelickej cirkvi a. v. v Prešove a prešovský cirkevný zbor rozhodli odhaliť doc. PhDr. Ervínovi Lazarovi pamätnú tabuľu na budove Evanjelického Kolégia v Prešove. Stalo sa tak v nedeľu 27. novembra 2005.

Ján Dobák, uverejnené v časopise Patmos č.4/2005

 

Ludmann Otto

(* 26. 6. 1839 Levoča, Slovensko – + 21. 2. 1936 Budapešť, Maďarsko).

Pedagóg, učiteľ, autor odbornej literatúry. Riaditeľ kolégia, riaditeľ kolegiálneho vyššieho gymnázia, profesor kolegiálneho vyššieho gymnázia.

Stredoškolské vzdelanie získal na levočskom evanjelickom gymnáziu (I. – VI. trieda) a levočskom katolíckom gymnáziu (VII. – VIII. trieda). Dôvodom prestupu boli zmeny v systéme organizácie evanjelických škôl. Evanjelické gymnázium bolo v dôsledku školskej politiky v období neoabsolutizmu reorganizované na reálku. Po maturite navštevoval v rokoch 1857 – 1860 trojročný teologický kurz na prešovskom evanjelickom kolégiu. V školskom roku 1862/63 si poznatky z klasickej filológie, filozofie, matematiky, fyziky a histórie rozšíril štúdiom na univerzitách v Berlíne, Jene a Halle. Voľný čas venoval pozorovaniu života na nemeckých gymnáziách a učiteľských ústavoch. V roku 1863 sa vrátil do Prešova. Bol jazykovo zdatný – ovládal gréčtinu, nemčinu, angličtinu, francúzštinu, taliančinu, mal maturitu z češtiny.

Významný pedagóg, učiteľ a polyhistor. Po absolvovaní teologickej kandidátskej skúšky v júni 1860 pôsobil ako vychovávateľ v rodine Jána Juhosa v Prešove. Počas práce vychovávateľa ho vedenie prešovského evanjelického kolégia poverilo od 1. októbra 1860 výučbou gréckeho jazyka na kolegiálnom gymnáziu. Prvý polrok školského roka 1861/62 nevyučoval, pracoval ako vychovávateľ na rodinnom vidieckom statku Juhosovcov. Výučbu zabezpečoval až v druhom polroku. V rokoch 1863 – 1913 pôsobil ako riadny profesor na vyššom gymnáziu prešovského evanjelického kolégia. Vyučoval grécky jazyk a nemecký jazyk a literatúru. Pre záujemcov z radov študentov kolégia poriadal kurzy angličtiny a francúzštiny. Ako skutočný polyhistor sa zaujímal o každý predmet. Počas pôsobenia na prešovskom evanjelickom kolegiálnom gymnáziu zabezpečoval výučbu nemeckého jazyka, francúzskeho jazyka, anglického jazyka, gréckeho jazyka, zemepisu a matematiky, krátky čas aj prírodovedy. V školskom roku 1878/79 vyučoval aj matematiku na kolegiálnom učiteľskom ústave.

Funkcionár kolégia. V rokoch 1869 – 1889 bol správcom kolegiálnej stravovne – konviktu a alumnea. Postavil ustanovizeň na pevný finančný základ – nazbieral pre ňu fond 50 000 korún. Správca kolegiálnej Szirmayiho knižnice. Počas školského roku 1872/73 za pomoci Daniela Otrokócsi Végha usporiadal 14 000 zväzkovú Szirmayiho knižnicu. V rokoch 1887 – 1902 pôsobil ako riaditeľ kolegiálneho evanjelického gymnázia. Počas svojho pôsobenia získal štátnu podporu pre gymnázium a zabezpečil prijatie gymnaziálnych profesorov do Krajinského penzijného fondu (1894). V školských rokoch 1903/04, 1906/07, 1907/08 a 1913/14 stál na čele prešovského evanjelického kolégia ako jeho riaditeľ (rektor). Bol členom vedenia kolégia. V rokoch 1913 – 1914 bol členom správneho výboru kolégia z titulu svojej funkcie. Na kolégiu bol predsedom Markovičovho rýchlopisného krúžku pre študentov gymnázia. V roku 1916 odišiel na vlastnú žiadosť do dôchodku, ako penzista pôsobil na kolegiálnom gymnáziu ešte do konca školského roku 1918/19. Vyučoval gréčtinu a nemčinu. Po roku 1919 sa usadil v Budapešti.

Aktívny vo verejnom, kultúrno-spoločenskom a cirkevnom živote. Vykonával viaceré verejné a cirkevné funkcie. Pôsobil vo funkcii predsedu cudzojazyčnej a literárnej sekcie Széchenyiho kruhu, bol poslancom. Jeho mnohostranná pedagogická práca a vedecká i spoločenská činnosť bola ocenená v školskom roku 1912/13 vyznamenaním Rytiersky rad Františka Jozefa. 90. výročie narodenia Otta Ludmanna si študenti kolegiálneho gymnázia uctili postavením pamätnej dosky na škole.

Veľký milovník prírody a cestovateľ. Podnikal časté prechádzky a výlety do okolia, v spoločnosti priateľov niekoľkokrát navštívil Tatry. Na prahu 90-ky bol trikrát s dcérou Paulou v južnom Taliansku, v severnej Afrike, pričom navštívil aj zrúcaniny Kartága.

Vedecky a literárne činný. Zaoberal sa filológiou a skúmaním prírodných zvláštností východného Slovenska z geologického a geografického hľadiska. Výsledkom jeho pozorovaní a výskumu v oblasti botaniky a geológie sú práce publikované v odbornej časopiseckej literatúre zameranej na prírodovedu alebo ročenke Uhorskej akadémie vied: A ránkherláni időszaki artézi forrás(Természet, 1875/VII), Jelentés az 1872. évben a Magyar Tudományos Akadémia támogatásával Hazslinszky Frigyes akadémiai tag vezetése alatt tett kirándulásról, különösen helyrajzi, magasságmérési és Jégtüneti tekintetben (Budapest, Mathematikai és természettudományi Közlemények, X/8, 1875), Der untermittierende artesische Springbrunnen in Oberungarn (Petermanns Geographische Mitteilungen, 1877), A Szvinszky-Kamen trachythegység topographiai viszonyairól (Akadémiai Értesitő, 1878), Kivonat a Vihorlát trachythegységnek topographikus leirásából (Budapest, Mathematikai és természettudányi Közlemények, XV/13, 1878).

 

Meliorisz Belo

(* 23. 8. 1875 Malý Šariš, Slovensko – + 12. 11. 1901 Prešov, Slovensko).

Právnik, profesor, autor odbornej právnickej literatúry, publicista. Profesor kolegiálnej právnickej akadémie.

Stredoškolské vzdelanie získal na prešovskom kolegiálnom vyššom gymnáziu v rokoch 1885 – 1893. Absolvent prešovskej kolegiálnej právnickej akadémie v rokoch 1893 – 1897. V štúdiu právnych vied pokračoval na univerzite v Kluži a Budapešti. Doktor práv – JUDr. (1897). Rigoróznu skúšku vykonal vo vednom odbore štátne vedy.

V rokoch 1897 – 1899 súkromný profesor „špeciálnych kolégií“ z dejín práva a uhorského verejného práva, 1900 mimoriadny profesor finančného práva, správneho práva, štatistiky a právnej encyklopédie na kolegiálnej Právnickej akadémii v Prešove. V rokoch 1898 – 1900 absolvoval študijný pobyt v Anglicku (Londýn; London School of Economics and Political Siences, 1898 – 1899) a Nemecku (Berlín; 1899 – 1900).

Aktívne činný v odborných a vedeckých spolkoch a spoločnostiach už počas študentských čias. Člen Prešovského právnického spolku, Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti, Uhorskej historickej spoločnosti, Historickej spoločnosti Spišskej župy, berlínskej Internationale Vereinigung für Vergleichende Rechtswissenschaft und Volkswirtschaftlehre.

Publikoval v miestnej, regionálnej tlači (Sárosmegyei Közlöny, Eperjesi Lapok, Felvidéki Szemle) i odborných časopisoch (Egyetemi Lapok, Turul, Christlicher Verein, Eperjesi Joghallgatók milleniumi Albuma, Kolozsvári egyetemi Lapok). Zameriaval sa na historicko-genealogickú problematiku, publicistiku, filozoficko-právne úvahy: Emlékezés Kossuth Lajosra (1894), Néhány adat a Sigray és Korotnoky családok multjából (1894), Egy csalódás (1894), Herfurth József (1895), Hazslinszky Frigyes (1895), A deménfalvi Meliorisz-család (1895), Néhány adat a Daxner-család történetéhez (1898), A bothfalvi Both-család czímere (1901). Písal publicistiku, poéziu i prózu: Márta (1895), Rózsi (1895), Budapesti levél (1895), San-Remói levél (1895), Deák-kongresszusi emlékek (1895),Kolozsvári levél (1897), Dr. Meliórisz Béla „gondolatai“ -ból (1901). Právnu problematiku orientoval na otázky korunovácie, prijímania viery, a korunovačného sľubu v uhorskom verejnom práve, slobodu tlače z aspektu uhorského súdnictva, základné črty uhorskej ústavy: A koronázás hitlevél és koronázási eskü szerepe a magy. közjogban (1898), Sajtószabadság és esküdtszék (1898), Ueber den Protestantismus in Ungarn (1900). Autor prác: A holicsi vár foglya (Prešov 1897), A magyar alkotmány biztosítékai (Budapešť 1898),Gyász a királynéért (Prešov 1898), A heraldika köréből (Prešov 1899), Séta a Westminster Abbey templomában (Prešov 1900),Wartburgi emlékek (Prešov 1903).

 

Obál Belo

(* 17. 5. 1882 Vashidegkút, Maďarsko – + 25. 7. 1951 Viedeň, Rakúsko).

Vysokoškolský učiteľ, historik, autor historickej spisby. Profesor kolegiálnej teologickej akadémie, profesor kolegiálneho vyššieho gymnázia, profesor kolegiálneho učiteľského ústavu.

Absolvent prešovskej kolegiálnej teologickej akadémie v rokoch 1901 – 1905. V štúdiu pokračoval na univerzite v Halle. Doktor filozofie – PhDr. (1909).

V rokoch 1907 – 1918 pôsobil ako mimoriadny profesor historických teologických vied na kolegiálnej teologickej akadémii v Prešove. V rokoch 1907 – 1908 pôsobil ako profesor dejepisu a zemepisu na kolegiálnom vyššom gymnáziu. V rokoch 1909 – 1910 a 1911 – 1912 zrealizoval študijný pobyt v Nemecku. V rokoch 1915 – 1916 bol profesorom na kolegiálnom učiteľskom inštitúte.

Aktívny člen vedeckých a odborných spolkov a spoločností. Člen Thüringisch-Sächsischer Geschichtsverein v Halle, Maďarského spolku v Halle, Uhorskej historickej spoločnosti, Comenius- Verein, Gesellschaft für Hochschulpädagogik v Berlíne, Gesellschaft für Schulhygienie v Berlíne.

Voľný čas venoval výskumu dejín. Výsledkom sú práce s historickou tematikou: Franz Rákóczi II. und sein Freiheitskampf im Lichte der ungarischen Geschichte (Halle 1907), Die Ungarn von Arpád bis auf Franz Jozef I., Hungarica Vitebergensia (Halle 1909), Die Religionspolitik in Ungarn nach dem Westvählischen Frieden während der Regierung Leopold I. (Halle 1910), Az egyház és a városok a reformáció előtt (Prešov 1914). Spolupracovník rôznych odborných časopisov doma i v zahraničí: Protestáns Szemle, Nyugatmagyarországi Hiradó, Magyar Könyvszemle, Századok, Evangelikus Lap a Világ, Evangelikus Őrálló.

Rezik Ján

(* okolo 1650 Krušovce, Slovensko – + 4. 8. 1710 Prešov, Slovensko).

Pedagóg, filozof, historik, spisovateľ. Predstaviteľ prešovskej filozofickej školy. Prvý historiograf dejín školstva na Slovensku. Profesor a rektor prešovského evanjelického kolégia.

Absolvent prešovského evanjelického kolégia, v rokoch 1670 – 1672 univerzity vo Wittenbergu a v rokoch 1672 – 1674 v Toruni.

V rokoch 1674 – 1683 pôsobil ako učiteľ v Toruni. V roku 1684 sa stal rektorom latinskej školy v Košiciach. Pre podozrenie s písomného styku s Imrichom Thökölym bol väznený. V čase silnejúcej protireformácie v dôsledku nepriazne košického magistrátu katolícky orientovaného prijal pozvanie do učiteľských služieb mesta Prešov. V rokoch 1684 – 1687 profesor na prešovskom evanjelickom kolégiu. Prednášal poetiku, rétoriku, logiku, etiku a históriu. V roku 1687 bol svedkom krvavého zásahu generála Antonia Caraffu proti stavovskej opozícii v Prešove. V rokoch 1687 – 1705 v exile. V roku 1705 pozvaný za rektora prešovského evanjelického kolégia, prednášal rétoriku a poetiku. Zomrel počas morovej epidémie v prešove.

Predstaviteľ barokovej literatúry na Slovensku. Písal latinskú poéziu, gratulačné a kondolenčné verše: Musa fragopolitana loquens... (Bardejov 1708), Salvianus Massiliensis redivivus morum emendator acerrimus... (Bardejov 1708), Triplex virtutis vultus et cultus domino Michaeli Roth oblatus die Michaelis (Bardejov 1708). Udalosti z roku 1687 opísal v práci Theatrum Eperiense Anno 1687. Erectum seu Laniena Eperiensis (1710; Liptovský Mikuláš 1931). Autor divadelných hier s biblickou a historickou tematikou: Pigritius scholarum hostis ad Caucasum deportatus (Bardejov 1707), Themistocles, iudicum image (Bardejov 1708), latinských teologických dišpút a prednášok. Prvý historiograf školstva na Slovensku. Autor dejín protestantských gymnázií na Slovensku v 16. – 18. storočíGymnasiologia evangelice-hungarica sive Historia scholarum et earundem Rectorum Celebriorum opera et studie (1697), ktoré dokončil jeho žiak Samuel Mathaeides. Autor významných vedeckých prác z oblasti teológie a filozofie: Articulus VII. Augustanae confesionis de ecclesia in illustri collegio statuum Hungariae Eperjenssini (Bardejov 1669), De reparatione violati honoris per privatum ferrum... (Toruň 1703), Libellus ad Euergetas (Rukopis; 1705), Quod felix, faustum fortunatumque sit, inclyte statuo evangelico!(Bardejov 1707), Dum supremi in Ecclesia honoris metam Deo ducente (Bardejov 1708).

 

Škrovina Otto

(* 18. 11. 1877 Brezno, Slovensko – + 14. 5. 1939 Martin, Slovensko)

Kňaz, publicista, cirkevný historik, národný a verejný pracovník.

Základné vzdelanie získal v rokoch 1884 – 1889 na ľudovej škole v Brezne. V rokoch 1889 – 1893 pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Rimavskej Sobote. V školskom roku 1893/94 navštevoval evanjelické lýceum v Kežmarku. Už počas štúdia na lýceu v Kežmarku sa aktivizoval v študentskom národnom hnutí. Angažoval sa v práci tajného slovenskom študentskom spolku Kytka. Spolu s Jánom Ostricom, Jozefom Rumanom a Dušanom Ruppeldtom boli v roku 1894 obvinení z panslavizmu a vylúčení zo všetkých škôl v Uhorsku. Vďaka M. Žilinskému mohol v rokoch 1894 – 1898 doštudovať na kalvínskom kolégiu v Debrecíne. V roku 1898 zmaturoval a v rokoch 1898 – 1900 študoval na prešovskej kolegiálnej teologickej akadémii. Aktívny člen a funkcionár študentských akademických spolkov a združení - Teologického združenia poslucháčov teológie a Samovzdelávacieho a svojpomocného spolku prešovských poslucháčov teológie a Vnútromisijného spolku prešovskej evanjelickej teologickej mládeže. Štúdium v Prešove neukončil, za prejav národnej spolupatričnosti (podpísanie spolčnej fotografie po slovensky) bol v decembri 1900 ako poslucháč tretieho ročníka spolu s ďalšími teológmi kolégia – Jánom Bezekom, Pavlom Šolcom, Vladimírom Pavlom Čobrdom, Jurajom Janoškom, Jánom Porubjakom a Emilom Wanitsekom vylúčený zo štúdia. V rokoch 1900 – 1903 v štúdiu pokračoval na Teologickej akadémii Uhorskej cirkvi ev. a. v. v Bratislave – prvej evanjelickej vysokej škole na Slovensku. V roku 1903 po ukončení školy bol v Pilišti ordinovaný.

Pôsobil v Martine, v rokoch 1903 – 1908 ako kaplán, od roku 1908 ako farár, v roku 1918 sa stal seniorom Turčianskeho seniorátu.

Bol politický činný v rámci Slovenskej národnej strany, zastával a propagoval myšlienku národnej samobytnosti slovenského národa a česko-slovenskej vzájomnosti. V roku 1918 člen Slovenskej národnej rady i jej pokladník, signatár martinskej Deklarácie slovenského národa. Ešte v novembri 1918 maďarskými gardistami uväznený. Po roku 1918 aktivista i funkcionár Slovenskej národnej strany, podporoval politiku Martina Rázusa i koncentračné snahy Fedora Fridricha Ruppeldta v záujme Martina ako politického, hospodárskeho, kultúrneho a náboženského centra na Slovensku. Verejne a spoločensky aktívny. Okrem aktivít na pôde Slovenskej národnej strany bol činným funkcionárom rôznych spolkov, inštitúcií a spoločenských organizácií v Martine: člen správy Tatrabanky a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, člen Lipy, člen výboru a správy Matice slovenskej a Živeny, podpredseda a pokladník Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Podporoval rozvoj slovenského evanjelického školstva, ostro vystúpil proti jeho maďarizácii. Významný predstaviteľ a organizátor náboženského diania na Slovensku. Po roku 1918 blízky spolupracovník nielen Martina Rázusa, ale aj Juraja Janošku a Vladimíra Pavla Čobrdu. Bol členom Generálneho presbytéria Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v., jeho školský referent, predseda Generálnej podporovne Gustáva Adolfa pri evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, v rámci ktorej podporoval výstavbu nových škôl, nemocníc, starobincov, sirotincov i osvetových zariadení, inicioval vznik Sdruženia evanjelickej mládeže. Vyvinul značné úsilie o preloženie evanjelickej teologickej vysokej školy z Bratislavy do Martina, kde vybudoval školu, dal postaviť faru, udržiaval kontakty osobné i písomné s predstaviteľmi cirkvi českobratskej. Bol aktivistom aj Československého Červeného kríža.

Vedecky a publikačne činný. Publikačnej činnosti sa venoval od roku 1904. Knižne vydal náboženské poriadky, správy, učebnice a príručky. V jeho tvorbe dominovala cirkevná história. Výsledkom vedeckej práce bolo spracovanie dejín reformácie a protestantizmu na Turci od 16. storočia, ktoré vydal pod názvom Z histórie turčianskeho evanjelického seniorátu a jeho sborov (1929). Jedným z historických písomných prameňov k regionálnym dejinám Martina je jeho monografia Z práce, obetí a bojov za cirkev a národ. 1784 1934 (Martin 1934). K cirkevno spisbe patria aj práce: Poriadok služieb božích (Martin 1912), Zpráva o cirkvi ev. a. v. turčiansko-sv.-martinskej na rok (Martin 1918), Šemantizmus cirkvi evanjelickej augšp. vyznania na Slovensku (Martin 1924), Základina Antona Končeka... (Martin 1928), Historia Zpěvníkového výboru 1845 – 1933 (Liptovský Mikuláš 1935), Krstná zmluva (Martin 1937). Je autorom učebného plánu evanjelického náboženstva a. v. pre ľudové školy Rozvrh učebnej látky evanj(elického) a. v. náboženstva pre evanjelické neevanjelické ľudové školy (Ružomberok 1930). Písal náboženské úvahy, často moralistického zamerania, kázne, správy, komentáre, informácie týkajúce sa cirkevného života evanjelickej cirkvi na Slovensku a problematiky cirkevného školstva, ktoré publikoval v Cirkevných listoch, v Evanjelickom poslovi spod Tatier, Stráži na Sione a v Evanjelickej mládeži, v ktorej bol v rokoch 1913 – 1914 aj redaktorom. V tomto smere venoval veľkú pozornosť publicite rôznych udalostí z cirkevných dejín. Zaujímal sa o históriu slovenského národa, študoval problematiku jednotlivých období národného obrodenia vo vzťahu k dejinám protestantov. Štúdie s touto tematikou našli svoje miesto príspevky na stránkach Cirkevných listov i Slovenských pohľadov. Známe sú jeho štúdie:Z turčianskych udalostí v rokoch 1848 – 49 v Slovenských pohľadoch (roč. 26, 1906, č. 10, s. 605-610), Z listovej pozostalosti Hodžovej v Cirkevných listoch (roč. 25, 1911, č. 9, s. 273 – 278), Turčiansko-sv. martinské gymnázium slovensko-evanjelické v Cirkevných listoch (roč. 41, 1927, č. 17-24) a mnohé iné. Miesto a význam niektorých výrazných osobností slovenského národného a kultúrneho života v druhej polovici 19. storočia i začiatkom 20. storočia, ako napr. Svetozár Hurban-Vajanský, Elena Maróthy-Šoltésová, Jozef Škultéty zhodnotil prostredníctvom mnohých jubilejných článkov, nekrológov, poznámok, recenzií i glos zhodnotil na stránkach Národného denníka, Slovenského denníka a Národných novín.

 

Szlávik Matej

(* 22. 10. 1860 Dobšiná, Slovensko – + 3. 12. 1937 Rákosszentmihály, Maďarsko)

Pedagóg, filozof, teológ, autor odbornej literatúry. Predstaviteľ prešovskej filozofickej školy. Profesor a dekan kolegiálnej teologickej akadémie, profesor kolegiálnej právnickej akadémie, profesor kolegiálneho vyššieho gymnázia.

Do roku 1878 študoval na gymnáziu v Rožňave. Absolvent prešovského kolegiálneho teologického ústavu v rokoch 1878 – 1881 a univerzity v Halle v rokoch 1881 – 1884. Doktor filozofie – PhDr., rigoróznu skúšku zložil na univerzite v Halle v roku 1884. Počas prešovského štúdia člen a funkcionár študentského samovzdelávacieho a svojpomocného spolku.

V rokoch 1884 – 1919 profesor prešovského kolégia, jeho teologickej akadémie a právnickej akadémie. Na teologickej akadémii pôsobil ako profesor filozofických a systematických teologických vied. V rokoch 1899 – 1908 dekan teologickej akadémie. Od roku 1906 správca Teologického domova. Na právnickej akadémii prednášal od roku 1885 ako mimoriadny profesor filozofických „špeciálnych kolégií“ (výberové prednášky a cvičenia). V rokoch 1884 – 1887 mimoriadny profesor na kolegiálnom vyššom gymnáziu, vyučoval náboženstvo. Funkcionár kolégia. V rokoch 1896 – 1899, 1900 – 1902, 1908 – 1909 riaditeľ kolégia. Aktívny vo verejnom, cirkevnom i kultúrno-spoločenskom živote Prešova. Člen zastupiteľstva Šarišskej župy a mestského zastupiteľstva slobodného kráľovského mesta Prešov. Aktívny člen vedeckých, odborných a cirkevných spolkov. Bol medzi prvými, ktorí sa zapájali do perzekvovania slovenských študentov na kolégiu, i medzi tými, ktorí v značnej miere ovplyvňovali výchovno-vzdelávaciu prácu i celkové dianie na kolégiu.

 

Významný predstaviteľ prešovskej filozofickej školy v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. V literárnej tvorbe sa venoval teologickej cirkevno-historickej spisbe. Zaoberal sa dejinami filozofie, etikou, otázkami estetiky. Autor prác: Die Reformation in Ungarn(Halle 1884), Goethe és a Faust vallásos-erkölcsi jellemzése (Sárospatak 1886), A férfi és női nem lélektanijellemzése (Prešov 1886),A legújabb theológia történetéból (Budapešť 1887), Bölcsészettörténet 1 (Prešov 1889), Bölcsészettörténet 2 (Budapešť 1889), A legújabb katholikus reform-mozgalom (Budapešť 1890), Keleti utámból (Prešov 1891), Kant ethikája (Prešov 1894), Zur Frage der Zivilehe in Ungarn (Lipsko 1894), Zur Geschichte und Literatur der Philosophie in Ungarn (Lipsko 1895), Zur Geschichte des Anabaptismus in Ungarn (Lipsko 1897), A szabad akarat kérdéséhez (Budapešť 1896), Az akarad kérdésének történetirodalmáról(Budapešť 1905), A tiszai ev. egyházkerületi eperjesi kollögium theol. otthonának tízéves története (Miskolc 1916) a mnohých ďalších. Prekladal z nemčiny. Spolupracovník Révai lexikonu. Prispieval do regionálnej tlače a odborných cirkevných i školských časopisov ako Protestáns Egyházi és Iskolai Lap, Evangelikus Egyház és Iskola, Protestáns Szemle, Athenaeum, Egyházirodalmi Értesítője, Erdélyi Múzeum, Budapesti Szemle, Őralló, Evangelikus Őralló, Eperjesi Lapok, Evangelikus Lap, Dobsina és Vidék, Theologiai Szaklap.

 

Urbánek Ladislav

(* 20. 10. 1901, Kolín, Česká republika – + 20. 9. 1984 Praha, Česká republika).

Geológ, stredoškolský profesor, vedecký pracovník. Profesor prešovského štátneho koedukačného učiteľského ústavu a prešovského kolegiálneho gymnázia, profesor gréckokatolíckeho ruského gymnázia.

Základné a stredoškolské vzdelanie získal v rodnom Kolíne – na ľudovej škole a gymnáziu. V štúdiu pokračoval na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1926 získal akademický titul – Doktor prírodných vied – RNDr.

V rokoch 1926 – 1939 pôsobil v učiteľských službách na Slovensku: v rokoch 1926 – 1927 na reálnom gymnáziu v Banskej Štiavnici ako profesor matematiky, fyziky a prírodopisu, v rokoch 1927 – 1928 pôsobil na Štátnom koedukačnom učiteľskom ústave v Prešove ako profesor prírodopisu, matematiky, fyziky a národohospodárstva. Po ročnom pôsobení odišiel na prešovské kolegiálne evanjelické gymnázium, kde pôsobil v rokoch 1928 – 1939. Vyučoval prírodopis, matematiku a fyziku. V školskom roku 1935/36 prednášal metodiku reálií na jednoročnom abiturienskom učiteľskom kurze zriadenom pri kolegiálnom gymnáziu v druhej polovici 30. rokov 20. storočia. Spravoval prírodopisné zbierky kolegiálneho gymnázia. S gymnazistami podnikal geologické výlety a exkurzie do okolia Prešova. V školskom roku 1936/37, od. 1. februára 1937 vypomáhal na gréckokatolíckom ruskom gymnáziu. Po roku 1939 odišiel zo služieb slovesnkého štátu, pôsobil v Čechách. V rokoch 1939 – 1941 v Kutnej Hore,v rokoch 1941 – 1952 pracovník Geofyzikálneho ústavu a Ústredného ústavu geologického, od roku 1952 pracovník Ústavu stavebných hmôt a konštrukcií, od roku 1954 pracovník Ústavu stavebnej geológie, od roku 1958 pracovník Ústredného ústavu geologického v Prahe.

Angažoval sa v činnosti viacerých odborných a vedeckých združení a spoločností. Prednášal o výsledkov svojho geologického bádania v prešovskom okolí. Člen Karpatskej asociácie, Prírodovedného klubu v Košiciach, Spoločnosti pre mineralógiu a geológiu v Prahe, Zemepisnej a botanickej spoločnosti v Prahe. V roku 1931 bol ako člen geografickej spoločnosti účastníkom III. zjazdu Karpatskej Associacie v Prahe. V roku 1933 sa zúčastnil II. zjazdu československých geografov v Bratislave. Viedol sprevokol Smetana v Prešove.

Vedecky a publikačne činný. Záujem o geológiu prejavil počas prešovského pôsobenia a pretrvával celý jeho nasledujúci život. Študoval, skúmal a popularizoval oblasť východného Slovenska, najmä región Šariša z geologického hľadiska. Zameral sa na vnútorné bradlové pásmo a útesy Šariša. Vo svojich štúdiách spracoval prehľad názorov a nové pohľady na uvedenú problematiku. Na území Šariša rozriešil geológiu vnútrokarpatského flyšu – rozoznával flyš Toryskej panvy a flyš Svinickej panvy. Geologický vedecký výskum realizoval aj v Solivare, Svini, Skrabskom, Červenici, Merníku. Pozornosť venoval soľnému ložisku v Solivare, vápencom a skamenelinám v Skrabskom, ložiskám sadrovca pri Prešove, ložiskám uhlia v Šariši, náleziskám opálu v Červenici, ortuťovým baniam v Merníku pri Vranove nad Topľou. Z vedeckého hľadiska sa zaujímal o šarišské bradlo Svinickej panvy a pôdu mesta Prešov. Spolupracoval s českými geológmi ako F. Ulrich, O. Hynnie, L. Zelenka a poľskými odborníkmi v geologickej oblasti, najmä s H. Šwidriňským a dr. L. Horowitzom. Výsledky svojho výskumu o geologickom zložení okolia Prešova publikoval v časopisoch a vedeckých zborníkoch ako Příroda, Šariš, Hornický věstník, Časopis Národního musea, Sborník prírodovedeckého klubu v Košiciach, Věda přírodní, Sborník múzea Dionýza Štúra, Sborník 2. sjezdu čs. geografů v Bratislavě... Autor odborných príspevkov a vedeckých štúdií: Nové názory na vnitřní bradlové pásmo a několik poznámek o útesech šarišských (1933), Příspěvek k poznání diluvia v okolí prešovském(1933), Několik poznámek k tektonice východního Slovenska (1933/34), O výskytu subtatranských příkrovů v Šariši (1936), Nález vnitřního útesového pásma v Skrabském (1937), Neogen prešovského okolí (1937), Půda města Prešova (1935 – 1937), Prírodné bohatstvo Šariša (1940).

 

Vandrák Andrej

(* 24. 1. 1807 Štítnik, Slovensko – + 14. 9. 1884 Prešov, Slovensko)

Filozof, pedagóg. Predstaviteľ prešovskej filozofickej školy. Profesor kolegiálneho gymnázia, rektor prešovského evanjelického kolégia, profesor kolegiálnej teologickej akadémie, profesor a dekan prešovskej kolegiálnej právnickej akadémie.

Základné vzdelanie získal od roku 1814 v rodnom Štítniku. Po presťahovaní sa rodičov do Čečejoviec navštevoval školu v Košiciach a opätovne v Štítniku u profesora Michala Henriczyho v humanistickom duchu. V rokoch 1821 – 1824 pokračoval v štúdiu na rožňavskom gymnáziu. V rokoch 1824 – 1828 navštevoval prešovské kolegiálne gymnázium. V školskom roku 1827/28 aj právnický kurz kolégia. Počas štúdia sa zapájal do študentskej spolkovej činnosti. Patril ku spoluzakladateľom študentskej samovzdelávacej Maďarskej spoločnosti v roku 1827 na kolégiu.

Počas štúdia a po jeho ukončení dva roky pracoval ako vychovávateľ v takých významných rodinách ako Kerepessy, Kubinyi, Thuránszky, Dessewffy, Balogh, Mariássy, Szirmay. V roku 1828 zložil v Tisovci u superintendenta Pavla Jozeffyho tzv. candidaticum – kňazskú skúšku s učiteľskou spôsobilosťou s výborným prospechom. V rokoch 1828 – 1830 pracoval ako vychovávateľ v rodine cisársko-kráľovského komorníka Andreja Mariássyho. Koncom septembra 1830 odišiel do Nemecka. V rokoch 1830 – 1831 študoval na univerzite v Jene v Nemecku. Prednášky profesora Jakoba Friedricha Friesa v ňom prebudili záujem o filozofiu. Po ročnom štúdiu v Jene pochodil v spoločnosti Pavla Némethyho Porýnie, Durýnsko, Würtenbersko a Bádensko.

Po návrate do Prešova v rokoch 1831 – 1833 pôsobil ako pomocný učiteľ maďarského jazyka a literatúry vo vyšších triedach prešovského evanjelického kolégia. Zastupoval učiteľa Jána Benczura. Po odchode profesora Michala Gregussa do Bratislavy bol v roku 1833 zvolený za riadneho kolegiálneho profesora filozofie. Doktor filozofie honoris causa – PhDr. h. c. (1858). Profesor kolegiálneho gymnázia, rektor prešovského evanjelického kolégia, profesor kolegiálnej teologickej akadémie, profesor a dekan prešovskej kolegiálnej právnickej akadémie. V rokoch 1833 – 1884 profesor na prešovskom kolegiálnom gymnáziu vyučujúci latinský jazyk, maďarský jazyk, dejiny, filozofiu a logiku. V rokoch 1851 – 1884 profesor kolegiálneho teologického ústavu prednášajúci prirodzené právo, výchovu, didaktiku a estetiku. V rokoch 1861 – 1884 pôsobil na kolegiálnej právnickej akadémii ako riadny profesor prirodzeného práva a uhorského verejného práva. Funkcionár kolégia. V rokoch 1842 – 1866 bol počas niekoľkých volebných období rektorom, resp. riaditeľom školy (1842/43, 1845/46, 1850/51, 1852/53 – 1859/60, 1862/3 – 1865/66). V školskom roku 1878/79 a 1879/80 dekan kolegiálnej právnickej akadémie. Dlhoročný člen kolegiálneho správneho výboru. Spravoval Szirmayho knižnicu i kolegiálnu knižnicu v rokoch 1833 –1865. V roku 1867 mu barón Jozef Eötvös ponúkol miesto riaditeľa oddelenia protestantských škôl na Uhorskom kráľovskom ministerstve školstva a kultu, ale dr. Andrej Vandrák nechcel opustiť prešovské kolégium a tak pozvanie neprijal.

Verejne a spoločensky činný. Pôsobil v mestskom zastupiteľstve. Pričinil sa o založenie a zabezpečenie prešovskej škôlky. V roku 1845 bol zvolený za čestného tabulárneho sudcu v Trenčianskej župe, v roku 1847 v Oravskej župe a o rok neskôr v Šarišskej župe. Od roku 1847 člen-korešpondent Uhorskej akadémie vied. Obyvatelia Prešova ho v roku 1865 chceli zvoliť za poslanca, ale nechcel opustiť svoju katedru a voľbu neprijal.

Autor latinských oslavných príležitostných básní, filozofických rozpráv, vedeckých prác a pedagogických spisov. Pobyt a štúdium v Nemecku mal značný vplyv na jeho myslenie. Zoznámil sa s dobovými filozofickými smermi, ktoré do značnej miery ovplyvnili jeho ďalšie literárne odborné i vedecké prejavy. Stál na pozíciách novokantizmu. Od 40. rokov 19. storočia sa úspešne venoval literárnej tvorbe. Ovplyvnený svojim jenským profesorom filozofie Jakobom Friedrichom Friesom napísal niekoľko zaujímavých prác z oblasti psychológie, logiky, filozofie, etiky, estetiky a dejín. Stál sa Friesovym stúpencom, svojho času možno jediným v Uhorsku. Významný predstaviteľ prešovskej filozofickej školy v druhej polovici 19. storočia. Autor latinských oslavných príležitostných básní: Ad professorem Iuris Andrejovi Csupkovi) Ad philosophie professorem (Michalovi Gregussovi), Ad rectorem Collegii (Andrejovi Mayerovi),Ad patronosAd socios, filozofických rozpráv: Az emberi tudat és hit világa bölcseleti szempontból (Prešov 1882), vedeckých prác z filozofie a práva: Bölcseleti jogtan (Prešov 1864), logiky: Enchiridion logicae (Prešov 1840), Elemi logika (Levoča 1844), Tiszta logika, felgymnasiumi tanulók számára (Prešov 1861), etiky a estetiky: A philosophiai ethica elemei (Levoča 1842), Bölcsészeti erkölcstan iskolai kézikönyv alakjában (Prešov 1865), Az erkölcsi világ lényege és kivált a társadalomban (Prešov 1878), Az aesthetikai világ légyege s curturális fontossága (Prešov 1879), psychológie: Enchiridion Anthropologiae psychicae/Lelkileges embertan, vagyis psychicae Anthropologia (Prešov 1841), Tapasztalati lélektan (Prešov 1847), Lélektan mint gymnasiumi kézikönyv (Prešov 1863) a pedagogických spisov: Egyetemes tanterv (1842), Az eperjesi egyh. kerületi Collegiumban tanuló jogászokat és theológokat illető törvények, szentesítve az 1864. évi febr. 16-án tartatott pártfogósági iskolai gyűlésen (Prešov 1864), A magyarhoni evangelikus gymnaziumok szervezésének terve (1870). Mnohé z jeho prác slúžili ako učebnice. Autor prvých dejín prešovského evanjelického kolégia A scort account of the college of Eperjes (1864). Bola to prvá syntetická práca poskytujúca krátky náčrt skoro dvestoročného historického vývinu prešovského kolégia, v úvode ktorej nechýbal stručný topografický a historický náčrt mesta Prešova a priblíženie jednotlivých vývinových období školy. Autor sa zameral najmä na opis spoločensko-politických udalostí v 17. a 18. storočí, ktoré vplývali na život evanjelikov v Prešove a založenie desaťtriedneho gymnázia hornouhorských evanjelických stavov, stručne naznačil významné zmeny v živote kolégia, v informáciách o kolégiu sa obmedzil na mená pôsobiacich rektorov a konrektorov. Podrobnejšiemu spracovaniu dejín školy sa venoval až v časti týkajúcej sa prvej polovice 19. storočia, teda obdobiu, ktorého bol súčasníkom. V roku 1867 bola práca publikovaná v maďarskom jazyku pod názvom Az eperjesi egyházkerületi, ág. h. evangelikus collegium multjának és jelen állapotjának vázlatos rajza (Prešov 1867). Reformátor štúdia na evanjelických gymnáziách. Autor mnohých odborných štúdií, ktoré publikoval v domácich i zahraničných odborných časopisoch zameraných na školskú i cirkevnú problematiku ako Századok, Athenacum, Protestáns Egyházi és Iskolai Lap. Jeho filozofické úvahy a riaditeľské príležitostné prejavy nechýbali v publikovaných výročných správach kolégia a dennej tlači. Bol autorom modlitieb pre študentov, ktoré odriekali počas bohoslužieb i deprekácií.

Od roku 1881 nositeľ rytierskeho kríža Radu Františka Jozefa za celoživotnú činnosť a prínos v oblasti školstva.